Prešli celou dielňou ku malým postranným dvierkam ktoré sa s vŕzgotom otvorili. Za nimi bola v celku rozľahlá záhradka tak ako jej to okolité budovy dovolili. Popri usporiadaných riadkoch byliniek a zeleniny tu stálo lukostrelecké cvičisko. Oproti ním asi tak dvadsať stôp ďaleko stáli vedľa seba dva terče. Neďaleko boli k použitiu nachystané stojančeky pre pokročilejších strelcov. Majster z nich vybral tie najštíhlejšie a rovnomerne ich rozostavil pred jeden z terčov tak že stredná žŕdka prekrývala stred terča.
Podal jej do rúk aj tulec čo patril k luku.
"Takže, teraz musíš trafiť skrz strednú žŕdku stred terča ale zároveň musíš dvoma šípmi prejsť aj cez zvyšné dve žŕdky. Problém je v tom že nesmieš mat ani jednu chybu a navyše tie dva šípy ktoré vystrelíš do postranných žŕdok nesmú letieť ako prvé ale ani posledné. Chápeš?"
"Áno, je mi to jasné."Kela sa začala sústreďovať na to, čo jej išlo zo všetkého najlepšie. Nadýchla sa a v jej hlave nastal hrobový kľud. Presne tak ako si to želala, presne tak ako to vedela len ona. Vytiahla šíp, Napla tetivu a - celé to už išlo ako po masle. Uvažovala: ak bočnými žŕdkami nesmie prejsť šíp ako prvý, tak musí ísť do stredu. A ako pomyslela, tak sa aj stalo. Teraz mám voľnú mušku, to je hračka. Najskôr pravá, potom ľavá. A finále. krajný šíp nemôže byť posledný, takže..... Ešte raz trafila stred terča a svoj šíp prepolila. Celé jej to netrvalo ani tri minúty. Otočila sa a vydýchla si. Majster sa na ňu zubil a okamžite jej podišiel pogratulovať.
"Vedel som to! Je v správnych rukách."
"Ďakujem."
"Tak na čo ešte čakáš? Typujem, že onedlho zažiješ dobrodrúžstvo, tak utekaj." a dobre že ju nevyhodil. Kráčala ulicami smerom k ich nocľahárni s ľahkou hlavou a novou záťažou na chrbte...
***
"Kde si bola tak dlho? Ty si si kúpila nový luk?" Kela našla Seriola ako si kontroluje svoj nový meč.
"Nekúpila, dostala som ho. A nemala som náhodov kúpiť tebe ten meč ja?"
"A kúpila si?"
"Nie"
"Tak vidíš. Veď ja ťa poznám."
"Prepáč? Teraz som mala dobrý dôvod na to, aby som ich zabudla."
"Jasné. Ty máš vždy dobrý dôvod." uchechtával sa.
"Vážne, počúvaj. Toto je elfský luk."
"No to si robíš srandu. My sme si o elfoch mysleli, že sú víly, vlastne sme poriadne ani nevedeli, že existujú a tu si predávajú len tak ich luky?"
"Nie... to že som sa k tomuto luku dostala bola úplná náhoda. Zato ten muž čo mi ho dal mi povedal, že za nim prišla elfka a povedala mu že si ho zvolili ako človeka, ktorý má ten luk strážiť a následne dať nimi vyvolenej osobe... a povedal ešte, prvý krát mal ten pocit že stretol toho -vyvoleného- až pri mne... dal mi ho, keď som spravila taky malý strelecký test."
"Hm, zaujímavé. Ale prečo, ak si teda tá vyvolená, ti ten luk nedali už vtedy, čo sme boli s nimi?"
"Tak to sa mňa nepýtaj, ale pozri. Chyť ho." a podala mu ten luk.
"No to je teda skutočne zvláštne!" zajásal keď pocítil to zvláštne pulzujúce mravenčenie.
"Veď práve."
"Nemali by sme to ukázať kráľovnej keď sa vrátime s hlásením?"
"Myslím že nie. Toto je osobné. Poďme odtiaľto ak už všetko máš."
***
Cestovali krajinou, ktorá nebola ani hornatá ani rovná. Kopce kde tu pokryte lesom, malé riečky chvíľami len potoky, príroda sa od mesta dlhú dobu nemenila. Štvrtý deň jazdy sa čoraz častejšie stretávali s kamenistými úsekmi. Slnko už zapadalo, keď ku ním vietor doniesol vôňu mora a o hodinu boli na vrchole zrazu z ktorého bol výhľad na kamenistú pláž. Velikú vodnú hladinu bez konca osvetľoval už len nepatrný kúsok slnka a obloha sa sfarbila od tmavo oranžovej, cez nachovú až po indigovú modrú.
"Bude tam tá loď?"
"Áno, kotví až do rána."
"Tak poďme."
Štvtá časť
20.12.2008 22:21:02
Komentáre
:-)