Keď sa Kela a Seriol vrátili do tábora ostatní na nich čakali s pripravenými koňmi na odchod.
Ardis sa zasmial "Už som myslel že sa tam na vás vrhnú .Prišli ste na niečo?"
"Dozvedeli ale pre tvoju bezpečnosť o tom nebudeme hovoriť. Nehnevaj sa, ale porušili by sme prísahu a tak sa prosím ďalej nevypytuj." odpovedala trošku nevrlo Kela.
"Jasné. Pôjdete teda ku nám na návštevu ako kedysi?"
"Myslím, že tento krát asi nie. Musíme sa čo najrýchlejšie dostať domov a odovzdať správy."
"Tak ja pošlem chlapcov domov a vás kúsok odprevadím."
"Ďakujeme, si láskavý ale nerob si zbytočné starosti a venuj sa svojim synom. My si dáko poradíme a navyše nechcem aby si cestoval naspäť sám."
Ardis nechápal čo by sa mu mohlo stať keď to tu v podstate poznal, ale nechal to tak. Rozlúčili sa a Seriol s Kelou sa vydali na cestu späť. Po dni tichého putovania sa zastavili pri rieke Odovan asi pol dňa cesty do rovnako menného mesta. Začínalo sa stmievať a kone boli vyčerpané takže pokračovať v ceste by bol nezmysel.
"Pôjdem niečo uloviť. Z toho kúsku slaniny a chleba sa nenajem." oznámila Kela. Seriol prikývol a začal chystať oheň. O necelú hodinu sa Kela vrátila spolu s malým srncom začala ho o kus ďalej pri lese čistiť a zvliekať z kože a potom zahrabala nepotrebné zvyšky aby to nelákalo dravcov. Prišla k táboru, rozporcovala mäso a pokiaľ ho Seriol opekal, si umyla v rieke ruky a nôž. Ako tak pozorovala Seriola na druhej strane ohňa, napadlo ju že to bolo dosť dávno, keď robili prácu pre kráľovnú.
"Si ticho ako sova."
"Ja len uvažujem. Pamätáš si našu poslednú prácu pre kráľovnú?"
"Na Smutných pláňach? Áno pamätám. Týždeň som sa spamätával z tej hrôzy čo sme tam našli."
"Si citlivka. Ja som sa ti potom celý ten týždeň posmievala... ale teraz to vyzerá byť tiež dobrá zábava."
"Tebe je jedno čo robíš, len aby si sa nenudila! Do čerta s tebou! Ale máš pravdu. Vyzerá to zaujímavo. Len je mi podozrivé, že to tak bez problémov tá elfka vyklopila. Tebe nie?"
"Mne tiež ale dôvoď sa dozvieme. Cítim to."
Uložili sa spať a za svitania znovu vyrazili.
Dorazili do mesta a zamierili k ich obľúbenému hostincu ktorý vyzeral trošku ošumelo ale aj tak bol jedným z najlepších. Ubytovali sa na dve noci a Seriol išiel obstarávať kone zatiaľ čo Kela bola obhliadnuť mesto. Zamierila do miestnej delníckej triedy ku kováčom. Hľadala ten správny podnik kde by našla kvalitné a nie moc predražené kusy ocele. Už by sa zišlo vymeniť, síce dobre a poslušné,
ale staré meče za nové. Náhodou šla okolo výrobne lukov a kuší. Nedalo jej nezastaviť sa. Pri pohľade na niektoré kusy vo vnútri dielne sa jej zježili chlpy vzadu na krku. Po malej chvíli rozhovoru s učňom si vybavila majstra aby sa venoval jej potrebám.
"Čo to bude alebo akú mate približnú predstavu?" opýtal sa. Kela uvažovala nad voľbou medzi krátkym cestovným lukom alebo silným dlhým loveckým lukom.
"Myslím, že by ste mi mohli ukázať vaše najlepšie kusy a ja si niečo vyberiem. Neviem sa rozhodnúť medzi spoľahlivosťou alebo prispôsobivosťou."
"Myslím, že tu pre vás niečo mam. Predpokladám že dávate prednosť klasike pred novými experimentmi. Práve tu totiž mame zásielku z zámorských krajín. Samostrielacie kuše. Stačí len zamieriť a stlačiť spúšť. Vystreli to šesťdesiat šipiek za pol minúty."
"Nie, rada by som niečo klasické."
"Hm- možno by sa vám páčil tento. Pochádza z Akašských hôr. Máme len jeden kus." podal jej do ruky nádherný dlhý luk. Kele sa však zdal až príliš prezdobený.
"Niečo menej nápadne nemáte?"
"Môžete ísť so mnou dozadu? Mám tam jeden luk čo ešte nik v tomto kraji nevidel." Majster sa chvíľu hrabal hlboko v zdanlivo prázdnej truhlici veľkej ako pol voza. Až vytiahol balíček v zlatej látke. Podal ho opatrne Kele a ta ho rozbalila. To čo videla jej vyrazilo dych. Bol to nádherný luk z dreva aké v živote nevidela. Bolo mahagónovo hnedé ale na dotyk bolo hebké ako zamat. Mala pocit že ho už nikdy nepustí z rúk. Zdalo sa že je ten luk nejako očarovaný. Všetku tu nádheru doplňovala rezba. Celkom nenápadná ale úchvatná. Zaujal ju jeden znak na mieste kde sa prikladá šíp ku drevu. Niečo jej to nenormálne pripomínalo.Akoby to už niekedy v živote videla ale nepamätala si kde. Jej srdce začalo prudšie biť a v rukách cítila zvláštne mravenčenie, ktoré sa šírilo smerom od luku.
"Ako ste prišli k tomu luku?"
"Ja... hádam vám to môžem povedať keď som vám ho už ukázal. Síce sám neviem prečo som to urobil.
Nedávno som bol v jednom odľahlom lese hľadať drevo na nové luky, keď zrazu som zbadal bytosť akú som v živote nevidel ani v tom najfantastickejšom sne. Prisahám, že si nevymýšľam. Mala na sebe taký striebristý plášť a krásne dlhé zlatisté vlasy. Do očí som jej nevidel lebo mala sklonenú hlavu ale jej hlas bol úžasne malebný. Pri jej rozprávaní si predstavíte všetko najkrajšie čo vás v živote stretlo. V rukách mala tento luk a pristúpila ku mne. Kľakla si na jedno koleno a prehovorila:
Človek, máš tú česť dostať tento luk do rúk práve ty. Viem, že luky predávaš ale na tento dávaj pozor ako by to bolo tvoje dieťa. Nikomu ho nepredaj. Jeho majiteľa zvolíme my. Zistíš kto to bude keď nastane čas.
A tak som ten luk vzal a ona zmizla a ostali po nej húfiky motýľov. Ja... doteraz som ho nikomu nechcel ani len ukázať, ale keď ste sem vošla vy... niečo mi hovorilo že vy oceníte jeho krasu a moc tak ako nik iný na svete. Možno to mala na mysli ta bytosť. Vy budete tá vyvolená čo ho má vlastniť."
"Ja... vy mi ho vážne dáte? Teda neviem si predstaviť že by niekde vôbec existovalo niečo takéto a že ja by som mala premárniť možnosť mat niečo také ale... čo ak ja nemám byť jeho majitelia?"
"Tá bytosť mi ničím nehrozila ale ani mi nepovedala ako spoznám majiteľa. Ale myslím že ku vám patrí."
"Ibaže ten luk ma určite nevyčísliteľnú hodnotu. Ako vám ho zaplatím?"
"Vyskúšajte ho. Ak zvládnete moju skúšku tak je váš a nič mi dávať nemusíte. A to bezpodmienečne."
"Ale... tak teda dobre."
"Výborne. Poďte za mnou na zadný dvor."
Tretia časť
15.12.2008 12:59:58
Komentáre